Hlas

29. ledna 2014 v 21:42 | Ryuu
Tento príbeh som začala písať nedávno. Chcela som to písať na štýl aby ste sa v tom každá videla. Dúfam, že to splnilo toto očakávanie. ^^ Cover k tejto poviedke síce nemám ale postnem vám k tomu celý album od tohoto úžasného speváka, ktorý mi naozaj učaroval svojím hlasom. :)




Prechádzala som sa s kamarátkami po obchodnom dome a hľadali sme nové oblečenie. Prechádzali sme z poschodia na poschodie a prekutrali sme asi každý kút obchodiaka. Zmorene som si vzdychla. "Ach! Poďme si niekam sadnúť!" Zamrmlala som a obzrela som si kaviarničky. Z jednej z nich sa ozýval nádherný spev a geniálne hranie na gitare. Melódia ma unášala priam k jednej malej kaviarni na rohu obchodiaka. No keď sme tam dorazili hudba, spev a gitara zrazu zmizli. Akoby niekto luskol prstami a všetko sa vytratilo. Sklamane som si sadla za jeden stôl a čakala na obsluhu. Nevšimla som si však, že môj sklesnutý výraz zaujal jedného chlapca v kaviarni. Bol tam so svojimi priateľmi a ja som sa rozprávala s tými svojími kamarátkami. "Ale no tak! Nebuď smutná! Možno na budúce tu bude hrať znovu!" Usmiala sa na mňa jedna z nich. Ale ako sa poznám budem mať väčšiu smolu ako šťastie. "Dúfam, že máš pravdu!"
Akonáhle sme dopili vstali sme, že zaplatíme a vyberieme sa domov. Vždy, keď som sa obzrela za tým chalanom uhol pohľadom na svojho priateľa sediacemu oproti nemu. Nechápala som či sa mu páči nejaká moja kamarátka alebo nás len ohovárajú. Popri sústredení na neho som zabudla šál na svojej stoličke. Samozrejme mi ani nenapadlo sa poň vrátiť. Chalan si ho však všimol a zobral ho. Vybral sa za nami ale nevedel nás nájsť.
Prechádzali sme okolo obchodu s hudobninami a mne napadlo, že sa od dievčat trochu odpojím a pôjdem si prezrieť gitary. Vlastniť jednu by bol pre mňa splnený sen a tak som požiadala predavača aby mi jednu zvesil dolu, že si na nej zahrám. Hrala som jedinú pesníčku, ktorú ma kedysi naučil otec. Ako som si tak potichu hrala v zadu pri gitarách zbadala som vpredu chalana s mojím šálom ako prechádza okolo obchodu. Odložila som gitaru a vybehla som von z obchodu. "Hej! Počkaj!" Skrýkla som naňho ale kým som sa stihla spamätať už tam nebol. Boli tam len ľudia, ktorý na mňa upierali pohľady. Evidentne sa sami seba pýtali či som normálna.
Započula som hudbu, ktorá hrala v kaviarni. Natočila som sa smerom k obchodu s hudobninami, pretože z nich táto nádherná melódia vychádzala. "Teraz musím vedieť, kto to hrá!" Vbehla som dnu ale zastavil ma predavač aby ma upozornil, že by som tam nemala behať aby som niečo nezhodila. Ospravedlnila som sa a zacítila som chlad okolo svojho tela. Otočila som sa ale nikto za mnou nebol. Hudba utichla a ja som si znovu povzdychla. Žeby mi tá hudba len hrala v hlave? Možno som zcvokla. Kto vie. Vybrala som sa teda na zastávku a priamo domov. Chalan stál opretý o operadlo na hornom poschodí a sledoval ma. "Ešte ťa majiteľke nevrátim." Uškeril sa keď sa pozrel na šál. "Mám totižto nejaké plány."
Druhé ráno som sa zobudila na slnečné lúče, ktoré mi padali cez okno priamo do postele. Pretrela som si oči a zapozerala sa do stropu. Akoby som hľadela do spomienok. Vstala som z postele a prešla do kúpelne. Po polhodine upravovania som vyšla a poprezerala som si izbu. "Čo si zoberiem?" Premerala som si očami každú jednu vec v izbe. Teda aspoň tie, ktoré mi ležali na zemi. "Dnes musím zistiť, kto to hral na tej gitare!" Vyšla som z bytu a zrazila som sa s niekym na chodbe. "Eh! Ospravedlňujem sa! Zrejme som nepozerala na cestu!" Chcela som sa postaviť zo zeme a v tom som zbadala ruku, ktorú mi niekto ponúkol. Vytiahol ma na nohy a ja som sa konečne mohla pozrieť, do koho som to vlastne narazila. "Ahoj som tu nový! Volám sa Joonyoung!" Usmiali sa na mňa zuby bielšie než perly v mori. Strašidlo s krátkymi rozstrapatenými vlasmi a najväčšími aegyo sal aké som kedy videla. Nevedela som dokonca zo seba vydrať ani jedno slovo nie to ešte svoje meno. "Haha! Budem ťa nejak prezývať! Ale ako?" Položil si otázku a ja som sa preľakla ešte viac než som bola. "P-prezývku?"
"Už viem! Budeš kráska!" Zasmial sa a ja som cítila ako sa mi rozpadávajú vnútornosti. "K-krás... čože?"
"Oh! Aby som nezabudol včera som si všimol, že si si zabudla šál a tak som ti ho chcel vrátiť." Pokračoval v debate. "Ď-ďakujem."
"Nechcela by si zájsť na kávu?"
"Eh? K-kávu?"
"Áno to horké s kofeinom a mliekom." Zasmial sa. "Ah! Viem čo je káva!" Udurdene som sa zaškerila a pokračovala som. "Jasne, veľmi rada."

Sedeli sme v malej kaviarničke blízko nášho baráku. "Ty si sa nedávno prisťahoval?"
"Si nejaká zvedavá."
"To vieš! Narodila som sa s tým."
"Haha! Tak to som konečne natrafil na niekoho zaujímavého! Áno len teraz nedávno."
"A čím sa živíš?"
"Snažím sa preraziť do sveta ako hudobník." Odpil si z kávy, ktorú mu priniesli. "Ah! Horúca!"
"Dávaj si pozor!" Začala som utierať rozliatu kávu, ktorou sa skoro obaril. "Ah naozaj si nešikovný ako si hovoril!" Začala som sa smiať.
Moje kamarátky boli znovu na nákupoch. Akonáhle nás zbadali v kaviarničke začali nás mierne špehovať. Netrvalo dlho a všimla som si ich. "Eh! Joonyoung?"
"Áno?"
"Nepôjdeme sa prejsť?" Usmiala som sa naňho. "Oh už chceš ísť? Tak dobre." Postavil sa a išiel zaplatiť. Zobrala som si svoj šál a bundu a vyšli sme von z kaviarne. Prešli sme pár blokov. Cítila som sa kľudnejšie lebo sme sa konečne zbavili mojich kamarádiek. "Myslíš, že nás tu nenájdu?" Spýtal sa po chvíli. "Dúfam, že nie... Počkať!" Ukázala som naňho prstom. Mierne sa zaškeril. "Ako si vedel, že nás sledujú?!"
"Prosím ťa nie sú až tak nenápadné!" Zasmial sa a ja som sa po chvíli k nemu pridala. Dostali sme sa až k parku, kde boli hojdačky. Sadli sme si na ne a mierne sme sa pohupovali. Spomenula som si na melódiu a začala som si ju hmkať. Joonyoung sa pridal s pískaním. Prekvapene som sa pozrela naňho. "Poznáš tú melódiu?"
"No... iba som sa k tebe pripojil."
"Vieš včera som ju počula v jednej kaviarničke ale keď sme k nej dorazili už jej nebolo. Ten chalan mal aj nehorázne nádherný hlas! Naozaj mi učaroval."
"Až učaroval hovoríš?" Zahľadel sa do oblakov. "Áno učaroval! Ak ho stretnem dúfam, že mi zaspieva!" Dopovedala som nádejou v hlase. Nastalo trápne ticho, ktoré nakoniec prerušil, keď zoskočil z hojdačky. "Tak poď pôjdeme na niečo pekné do kina." Usmial sa a znovu mi podal ruku. Teraz som však váhala či ju prijmem alebo odmietnem. No keď som sa zahladela do jeho úprimných očí zistila som, že moje srdce mi nedovolí neprijať jeho pozvanie. Položila som teda svoju ruku na tu jeho a on ma stiahol zo stoličky k sebe. Ja nešikovná som však zakopla a spadla som mu rovno do náručia. Silno ma objal a cítila som jeho dych na svojom krku. Zaboryl hlavu hlbšie do mojej bundy a naďalej ma silno objímal. Moje ruky sa pomaly ale isto zdvíhali. Ovinula som ich okolo jeho chrbta a pritiahla k sebe. Keď sme sa od seba odtiahli Joonyoung sa poškriabal na hlave a ja som založila ruky do vrecka. Chvíľku sme sa na seba ani nepozreli ale keď sme už zbehli očami po tom druhom zasmiali sme sa. Obmotala som svoju ruku okolo tej jeho a rozhodli sme sa ísť do kina.
Prišli sme pred kino. Znovu si začal pískať známu melódiu. "Nakazila som ťa?" Zasmiala som sa. "Ahahaha! Tak trochu." Uškeril sa na mňa a ja som uhla pohľadom na program, ktorý som si zobrala z pultu vedľa pokladne. "Neviem si vybrať!"
"Tak vyberiem ja!" Rozhodol a starostlivo si prezeral program. "Tak?" Nahla som sa cez jeho rameno aby som lepšie videla. "No tak poďme na film Dva Svety!"
"Dva Svety? Nie je to náhodou to romantické sci-fi?"
"Áno je. Prečo máš niečo proti tomu?"
"Nie nie samozrejme, že nie." Snažila som sa odvrátiť pohľad inam. Nakoniec som si vybrala peňaženku, že si idem kúpiť lístok. Joonyoung ma zastavil. "Ale no tak! Kráska, pozývam ťa!" Žmurkol na mňa a dokonca kúpil aj popkorn s pitím. Keď sme si sadali na svoje sedadlá všimla som si, že kino je viacmenej prázdne. Pohodlne som sa usalašila a jedla som popkorn, keď v tom mi svitlo. "Mám toto brať ako rande?" Neodpovedal. Ani sa na mňa nepozrel. Jediné čo som si všimla bol jemný úškrn na jeho perách. "Haha! Som ja ale hlúpa! Myslieť si niečo také!" Smiechom som sa snažila zakryť trápnu chvíľu. Joonyoung sa otočil mojím smerom. Úsmev mu ešte stále nezmyzol z tváre. Mala som pocit, že sa usmieva stále alebo že mu tak tvár zamrzla. Zacítila som náznak toho, že sa červeniam. Naklonil sa ku mne bližšie a šepol. "Hlúpy človek má vždy pravdu." Šťuchol do mňa, žmurkol a vrátil sa naspäť. Presne som vedela čo tým myslel ale nedala som to najavo.
Film začal a s ním sme aj začali jesť popkorn. Pár krát sa nám stalo, že pri naberaní popkornu sa naše ruky stretli ale rýchlo som sa odtiahla. Počas filmu som sa naozaj sústredila aby mi nič dôležité neuniklo. No v tom sa niečo stalo hlavným hrdinom vo filme a ja som sa až tak zľakla, že som sa odtrhla. Joonyoung vycítil príležitosť a rýchlo si ma privinul k sebe. Začal ma utešovať. Usmieval sa akoby ho nič netrápilo.
Skončil film a ja som sa znovu začala ospravedlňovať, že som sa počas filmu naňho tak liepala. "To je v poriadku. Veď mne to vôbec nevadilo." Zasmial sa. "Mali by sme ísť už ale domov." Pripomenul čas hodinkami na mobile. "Áno to by sme mali. Bol to dnes naozaj príjemný deň." Znovu som si obmotala ruku okolo tej jeho a prechádzali sme sa pri mesačnom svite po meste. Akonáhle sme zabočili do poslednej uličky tesne pred bytovkou Joonyoung sa ma opýtal prečo tak veľmi chcem vedieť, kto spieval tú pieseň. "Vieš... mám pocit, že som sa do toho hlasu zamilovala. Ani sama neviem prečo ale tiahne ma to tým smerom. Je to pre mňa celkom dôležité." Pozerala som sa popod nohy aby som náhodou nespadla a neurobila si ďalší trapas pred Joonyoungom.
Ocitli sme sa pred bytovkou a rozlúčili sme sa. Každý sme sa vybrali do svojho bytu. Zavrela som dvere, o ktoré som sa hneď na to oprela a zhlboka som si povzdychla. "Asi som sa zamilovala."
Joonyoung sa vrátil do svojho bytu. Ako však otvoril dvere zastavili ho dvaja chlapi. "Hej skrčok?! Šéf chce aby si mu vrátil prachy!"
"Nemám mu ich ešte ako vrátiť!" Odvrkol chladným tónom v hlase. "Hej! Nehraj si tu na tvrdého chlapa! Ak do týždňa tie prachy nebudú spočítame ti to!" S týmito slovami sa pobrali gorily preč. Joonyoung zatvoril za sebou dvere a prešiel do kuchyne. Nabral si do pohára vodu z vodovodu aby sa napil. Pošmátral vo vrecku, kde našiel lístok z dnešného kina a hneď si spomenul na celý deň prežitý so mnou. "Dnes to bol naozaj úžasný deň. Je naozaj výnimočná! Možno jej ešte nechám tie ilúzie..." Dopovedal a znovu sa napil z vody.
Druhé ráno som ho nestretla. Celých päť dní čo som sa s ním nevidela chodila som v dave a naháňala som pieseň, ktorú znovu ten hlas spieval. Bola som naozaj zvedavá, kto to bol ale nikdy som ho nezastihla. Piaty deň, keď som sa znovu vrátila domov bez úspechu dala som si variť večeru. Niekto mi v tom zaklopal na dvere. Bolo mi to čudné a tak som sa išla pozrieť kto to je.
Otvorila som dvere, v ktorých stál domlátený Joonyoung. Úsmev mi veľmi rýchlo zmyzol z tváre. Joonyoung sa ledva držal na nohách a tak dlho nestál. Spadol mi do náručia. "Preboha! Joonyoung! Čo sa ti stalo?"
"To nič nie je..." Povedal mierne tichším tónom. "Musíme ísť na pohotovosť!!" Začala som panikáriť. "Nie!" Schmatol ma za ruku. Prekvapene a mierne so zaslzenými očami som sa naňho pozrela. "Budem v poriadku! Potrebujem len trochu ošetriť..." Vydral zo seba. Chvíľu som naozaj váhala ale jeho vážne oči ma presvedčili. Posadila som ho na gauč a utekala som zatvoriť dvere. Vypla som rúru, ktorá mi zohrievala večeru a bežala som do kúpeľne zobrať nejakú tú dezinfekciu. Pomaly som sa začala ukľudňovať a jemne mu ošetrovať rany. "Kto ťa zbil?" Prehodila som v tom prázdne. "To som spadol zo schodov..."
"Ale prosím ťa! Viem ako vyzerá človek, keď spadne zo schodov! Mne nemusíš klamať."
"Kedysi som si urobil dlh... no a teraz som ho musel zaplatiť."
"Takže už je to v poriadku?" Vyzvedala som ďalej. "No tak celkom ani nie... Chýbajú mi ešte nejaké peniaze. Predĺžil mi to síce do zajtrajšieho rána ale tie rany na mňa počkať nemohli." Zasypel, keď som mierne pritlačila. "Ah prepáč!" Zľakla som sa a rýchlo som dala ruku preč. "Nechcel som ťa do toho zamiešať." Povedal po chvíli. "Ale... ja ťa mám rada..." Šepla som si len tak pre seba. "Čože?"
"Ale nič...!" Zasmiala som sa a znovu som mu pretrela rany. "Už ti ich obviažem." Zobrala som leukoplast, ktorý som mu nalepila na zranenia na tvári a začala som mu obväzovať rameno. Ako som mu ho zaväzovala natiahla som sa viac než som chcela a skončili sme blízko pri sebe. Hľadela som mu priamo do očí. Usmial sa. Cítila som jeho dych na svojich perách. Priala som si aby som mohla zastaviť túto chvíľu. Jeho čisté oči ma čoraz viac priťahovali. Ledva som sa dokázala odtiahnúť. Keď som sa pomaly chcela postaviť, chytil ma za ruku a pobozkal ma. Nebol to obyčajný bozk na líce alebo letmý bozk na pery. Bol to skôr dlhý a jemný bozk. Tak čistý a úprimný. Naozaj som bola zaskočená a chvíľu som sa ani nevedela pohnúť. Nakoniec som aj ja jeho pobozkala.
Po niekoľkých hodinách rozprávania sa sme sedeli na zemi a mali zapnutú telku. Hral nejaký kórejský film, ktorý sme raz pozerali a raz nie. Stále mi vŕtalo niečo v hlave a ja som sa to musela opýtať. "Kvôli čomu máš ten dlh?" Joonyoung dlho neodpovedal. Vyzeral akoby si musel poriadne premyslieť čo povie. "Povieš mi to prosím?"
"Ale keď ja sa bojím, že..." Chytil ma za ruku. "Že čo?"
"Že ťa kvôli tomu stratím." S vážnym výrazom sa na mňa pozrel. Ostala som šokovaná. "Ja ťa neopustím!"
"Bojím sa, že by si ma opustila aj tak, kvôli tomu, koho si počula hrať v tej kaviarni."
"Ver mi, že nie." Povedala som to s tak vážnym hlasom, že mi odvetil. "Tak teda dobre... Ten dlh som si urobil pretože kedysi tu bola jedna žena. Veľmi som ju miloval." Nastalo ticho. Zrejme čakal na moju reakciu, ktorá sa vôbec nezmenila. "Lenže jedného dňa ochorela a musela byť operovaná. Keďže ale táto operácia bola veľmi drahá chcela ju odmietnuť. Nemohol som sa však pozerať na to ako sa to zhoršuje. Išiel som za ním a vypýtal som si peniaze na operáciu s tým, že mu to vrátim."
"Ale odkladal si to..." Šepla som pre seba. "Operácia sa nepodarila. Pred ňou totižto ešte ochorela. Mala zápal pľúc a zomrela pri zákroku."
"Ah! To mi je ľúto..." Dodala som mierne zaskočene. Bola som naozaj smutná čo sa mu stalo kedysi. "Nechcem aby si ma teraz opustila... Nechcem aby som v tvojich očiach bol klamárom!" Znovu ma chytil za ruku. Položila som druhú ruku na tu jeho a povedala som. "Neopustila by som ťa. Nikdy!" Usmiala som sa naňho a slzy sa mi tlačili na krajíčkoch.
Zaspali sme na deke, ktorá bola roztiahnutá na zemi pred zapnutou telkou. Zakrytý plachtou. Natlačený na seba.
Ráno nás zobudilo opakované trieskanie päsťou na dvere. Joonyoung sa rýchlo posadil. Vyzeral, že nie je vo svojej koži. Išla som otvoriť. "Kto ste?!" Povedala som odmerane. "Nás si nevšímajte prišli sme si len po tohto zmrda! Už nám mal dať prachy!" Snažil sa mi jeden z nich votrieť do bytu. Rukou som mu však zatarasila cestu. "Žiadne také! Do môjho bytu vojdete až keď vám to dovolím! Navyše to ako ste ho včera zmlátili si myslím, že aj stačilo!" Odrapotala som aj keď som mala malú dušičku. "Pozri sa ty krávo nebeská! Dlží nám prachy a my ich chceme naspäť! Nech nám ich dá alebo ho trest neminie!"
Povzdychla som si. Vybrala som si peňaženku. "Tak pôjdem s vami do banky!"
"Nie! Nerob to!" Skrýkol Joonyoung ale tvárila som sa že ho nepočujem. Zatvorila som za sebou dvere a on tam ostal len stáť. Bez slov. Sadol si na gauč a začal premýšľať.
Keď som sa po hodnej chvíli vrátila naspäť pozrela som sa na Joonyounga, ktorý sa postavil z gauča hneď ako ma zbadal. "Si v poriadku?" Rýchlo ma bežal objať. "Áno som v poriadku neboj sa o mňa." Cítila som jeho pevný stisk. Privinul si ma čoraz bližšie a bližšie. "Tvoj dlh je splatený." Šťastne som sa naňho usmiala. "Prečo si to urobila?"
"Pretože si sa mi zveril s tvojím bremenom. Celý čas si sa usmieval. V ten deň v kine a v kaviarni. Vyzeral si akoby ťa nič netrápilo."
"Naozaj som mal pravdu." Spokojne sa usmial a ja som nahodila veľmi nechápavý pohľad. "Čože? Nejako ti nerozumiem."
"Si jedinečná." Ostala som zaskočene hľadieť mu do očí. "Ale..."
"Ale?" Zopakovala som. "Musím ti ešte niečo povedať."
"Tak len smelo do toho."
"Radšej by som ti to ukázal." Ani chvíľu sme neváhali. Obliekli sme sa a zaviedol ma do kaviarne kde som si vtedy zabudla šál. "Počkať myslíš, že tu zas bude hrať? Budem ho počuť?" Rozžiarili sa mi oči ako dve žiarovky. Joonyoung na mňa iba letmo žmurkol a daroval mi bozk na líce. Nechápala som prečo sa postavil zo stoličky. Zrejme mi chcel ukázať, že aj on vie hrať na gitare a tak som sa pripravila na jeho vystúpenie.
Zobral si gitaru do ruky, posadil sa na stoličku a do mikrofónu prehlásil. "Existovalo jedno dievča, ktoré dodnes hľadá nieči hlas." Ako túto vetu dopovedal začal hrať. Hral melódiu, ktorú som si hmkala. Keď však otvoril ústa a začal spievať zarazilo ma to ešte viac. Počas piesne sa na mňa stále pozeral a usmieval sa na mňa.

To čo som hľadala celé dva týždne. To čo som prenasledovala. Presne to do čoho som sa zamilovala patrilo osobe, ktorú som nadovšetko ľúbila. Vychutnala som si nádhernú pieseň. Pretože stála naozaj za to. Ľudia sa väčšinu času len za niečim náhlia a nikdy nezastavia aby si niečo vypočuli. Napokon som ostala poučená ale stále čoraz viac a viac zamilovaná. Vedela som s kým chcem ostať celý život a poviem vám bolo to to najkrajšie čo ma kedy mohlo čakať.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 LinaKei LinaKei | 30. ledna 2014 v 11:44 | Reagovat

Super... som citlivá ked čítam takéto veci. A k tomu ta hudba... od JoonYounga s krásnym hlasom a obrovským talentom. Jeho piesne su tak krásne. Táto poviedka k tomu tak pasuje. Akoby to bol videoklip ku všetkým tým piesnam. Stekaju mi stále slzy po líci z tohto romantického príbehu. Chcem ti moc poďakovať, je to krásne.

A je tu jedna vec. Nestotožňovala som sa s nou... Stotožnovala som s nou teba... Tak to proste je.

Najlepšia poviedka, aku si kedy napísala ♥♥

Budem ju odporučať ^^

A ešte, predstavovala som si Aupark :D ale to ja len tak~~

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama