Na Rovnakej Vlne - 17. Diel

8. března 2013 v 22:26 | Ryuu

Jane... rozchod... Gikwang!


"Ale teraz vazne. Co tu robis? Ved mas volno." Povedal Rome a odtiahol sa odomna aby mi videl do oci.
"No povedala som si, ze som dost necvicila a tak som sa vratila." Predniesla som s velkym nadychom. V tom som sa pozastavila nad svojimi myslienkami pretoze sa na mna Rome velmi pekne usmieval. Z tejto euforie ma vytrhol mobil, ktory mi zacal zvonit.
"Ryuu? Ryuu?" Zatriasol so mnou.
"Ano?" Pozrela som sa na Romeho, ktory ma stale drzal.
"Zvoni ti mobil." Zasmial sa a ukazal mi na vrecko mikiny.
"Ah! Jasne!" Panikarila som ked som vytahovala vybrujuci mobil. Volala mi Lina. Hladela som na to meno a chytala som mierne tiky do oka. Preco mi volala prave v tak prijemnej chvili?
"Nezdvihnes to?" Sledoval ma. V tej chvili ako to dopovedal som hovor prijala a zdvihla mobil k uchu. Jedine co som necakala bola novinka, ktoru mi Lina oznamila.
"Ryuu! Jane sa rozisla s Gikwangom a vracia sa do Europy!" Znela naozaj zmetene. Vypla som hovor, bez slova som zlozila mobil a vratila si ho do vrecka. S otvorenymi ustami som sa pozrela na Romeho, ktory nic nechapal. Ledva som zo seba vydrala jednu vetu.
"Jane... rozchod... Gikwang... prave teraz." Rome sa ma snazil ukludnit ale marne. Stale som si blabotala len to svoje a on uz nevedel co so mnou.
"Tak preto dnes do kaviarne prisla sama bez Gikwanga!" Hromzila som az tak ze ma mohla moja mama na Slovensku pocut.
"A vyzerala velmi spokojne!" Dodala som po chvili.
"Klud!" Objal ma. Lenze ja som neprestavala.
"Ale chudak Gikwang!" Odtiahla som sa. Zobrala svoje veci a utekala za chalanmi, kde uz bola aj Lina. Velmi som si vycitala, ze som tam Romeho len tak nechala bez rozlucky. Ale popravde velmi som na vyber nemala. Utekala som na kolaj, a ked som sa tam konecne dostala zadychcane som zaklopala na dvere. Otvoril mi ich spokojny Hyunseung.
"Tak tu si." Usmial sa na mna Doojoon, ktory stal nedaleko dveri. Ostala som na nich pozerat ako puk.
"Eh? Kde je Gikwang?" Spytavo som pozerala na Linu. Cakala som nejaku odozvu ale neprichadzala az po chvili Junhyung povedal.
"Sprchuje sa. Neboj sa uz onho uz je v poriadku." Usmial sa na mna. V tom ku mne pricupital Woonie ktory mi doniesol pohar vody. Usmiala som sa nanho dakovnymi ocami a napila som sa.
"Ah! To mi odlahlo." Polozila som pohar na stolik hned vedla Hyunseunga ktory si tam spokojne sadol.
"Kde je Yoseob?" Zacala som sa obhliadat po izbe.
"On ma dnes natacanie tak tu dnes nie je." Dodal Doojoon a snazil sa natlacit svoju malickost medzi Linu a Junhyunga. Zatial co Lina nechapala o co Doojoonovi ide, tak Junhyung nanho zazrel ako vrah.
"To nemyslis vazne!" Osopil sa nanho.
"Co mlady... posun sa!" Gestom ruky mu ukazal nech sa posunie. Gikwang konecne vysiel z kupelne a hodil na seba nieco prijemne. V preklade teplaky a tricko. S usmiatou tvarou ma prisiel objat a privitat.
"Ahoj Ryuu ak si prisla za Yoseobom..." Zacal ale velmi rychlo som ho prerusila. V tej chvili som si spomenula na Romeho ktoreho som nechala v skusobni.
"Tak dobre teda... ja uz pojdem." Ozvala som sa a rozlucila. Mala som velke stastie ze sa nikto nepytal kam idem a preco tam idem. Len som sa vyparila. Utekala som tam tak rychlo v nadeji ze ho este stihnem. Zacalo sa stmievat ked som dobehla ku skusobni, ktora ma uplne ztrollila. Bola totizto uz zamknuta. Smutne som sa otocila. Povedala som si ze uz isiel domov a tak by som mala ist aj ja.
"Vratila si sa?" Zacula som znamy hlas. Znamejsi nez mojej matky ktora mi vzdy bola po boku. Otocila som sa naspet a mojimi prekvapenymi ocami som sa usmiala.
"Rome... ty si este nesiel domov?" Stastie zo mna len srsalo.
"No teraz som uz chcel ist ked som ta zbadal." Dodal a uhol pohladom.
"Preco si sa ale vratila?" Nechapal tomu. Ale nezazlievam mu to ani ja som to nechapala. Tak som povedala prvu vec co mi napadla.
"Asi preto, ze som ta tu nechala bez rozlucky."
"To si sa sem prisla len rozlucit?" Snazil sa vyzvedat co najviac.
"Nie nie... len som..." Nevedela som co povedat. Nastala trapna chvilka ticha. Ani jeden z nas nevedel co povedat alebo skor ako to povedat. Rome sa usmial a poskriabal na hlave.
"Pocuj, mam teraz este cas nezajdeme... um... niekam?"
"My?" Pre istotu som sa opytala.
"Nie... pozyvam tu lampu! Ano my dvaja." Usmial sa Rome a podal mi ruku. Ani minutu som nevahala a jeho ruku prijala.
"Dnes ma vsetko trolluje." Dodala som a zasmiala som sa. Nakoniec som vsak dodala.
"Ved ma." Moje slova svak zobral doslovne. Hned ma tahal do mesta cez uzku tmavu ulicku medzi domami. Chvilami som zatajovala dych. Netusila som co ma Rome za lubom ale bola som velmi zvedava a vobec stastna ze je so mnou. Presli sme asi 300 schodov a ocitli sme sa pri starsom a schatralom kostoliku.
"Ten je krasny!" Povedala som uplne prekvapene. Rome sa len usmial ako by ocakaval presne tuto reakciu. Otocila som sa smerom na Romeho.
"Preco si ma zaviedol sem?" Nechapavo som ho sledovala a cakala na odpoved ktora mi stale nechodila.
"Tak?" Cakala som. Vyzeral aj ze mi to nechce povedat no potom.
"Toto miesto mam velmi rad. Ani clenovia skupiny nevedia ze sem chodim. Je to take moje tajne miesto." Odvetil spokojne.
"Tvoje tajne miesto?" Zopakovala som. Vzdy, ked som ja hladala svoje tajne miesto s nikym som sa nechcela delit. Nechcela som aby ho niekto poznal. Kladla som si otazku: Preco ma sem zaviedol? a Preco to nepovedal aj ostatnym ked mne ano?
"Viem, ze aj ked to ma byt moje tajne miesto nemohol som sa dockat kedy ti ho ukazem. Citil som potrebu to urobit." Obzrel sa po kostoliku a ak som si dobre vsimla jeho vyraz by som asi prirovnala k vyrazu dietata ktore pozera na plysoveho medveda na policke v obchode.
"Tak podme dnu." Urobila som jeden krok vpred a Rome ma hned zastavil. Chytil ma za ruku a stiahol k sebe cim som mu padla uplne do narucia.
"Hopla... prepac toto som v plane nemal." Snazil sa mi rychlo ospravedlnit. Ale mne to nevadilo.
"Chcem ti ukazat preco je toto miesto moje oblubene." Tahal ma dalej za kostolik. Netusila som preco to robi. Avsak na moje velke prekvapenie som uvidela nieco krasne. Za kostolikom bol maly kopcek, na ktorom rastol strom. Neviem aky druh stromu to bol ale bol mohutny a rastol dalej k nebesiam. Najviac co ma ale ohromilo a zaujalo boli farebne svetla povesane na korune stromu.
"Tieto svetla..." Zacal Rome a ja som ho pocuvala.
"sem kedisi zavesili mnisi... na asi pocest stromu? To uz neviem." Povedal uprimne. Pomaly som podisla ku stromu, kde uz Rome stal.
"Je to krasne." Povedala som stale ohromene. Postavila som sa vedla Romeho.
"Ako si toto miesto vobec nasiel?" Strhla som pohlad nanho. On sa stale len usmieval. Nic nepovedal az po chvili sa na mna otocil.
"Jednoducho." Zasmial sa. V tedy zacinala byt uz riadna tma a mierne chladno. Na oblohe sme uvideli par hviezd a tak sme sa snazili spajat hviezdy do vzorov. Zacal fukat chladny vietor a ja som sa zacala mierne triast od zimy. Rome si to vsimol a dal si dole bundu ktoru mal na sebe.
"Oh... nie dakujem bude ti zima..." Snazila som sa mu vyhnut pohladom. Jemu to vsak nedalo a bundu mi sam navliekol na chrbat.
"Mam este mikinu." Dodal a objal ma. Nevedela som co mam urobit v tej minute a tak som len tak stala na mieste a vychutnavala si jeho vonu.
"Mam ta rad." Sepol mi do ucha a ja som zamrzla. Nevedela som sa ani pohnut nie to este nieco povedat.

Pokracovanie nabuduce...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama